Slovenský jazyk a literatúra

Ľudovít Štúr

     Vraj pil veľa kávy, fajčil fajku, jazdieval na koni po bratislavskej Kolibe. Nevedel si zaviazať šatku, predchodkyňu dnešných kravát. Keď chcel vyzerať dôstojne, vždy mu ju musel zaviazať niekto iný. Nevedel si ani dobre zastrúhať pero. Vtedy používali husacie brká, a aby boli na písanie správne zaostrené, musela byť pri rezaní nožom dobrá technika.

     Aj napriek tomu, že býval v centre Bratislavy, živil sa vydávaním novín, písaním. Ale zvykol hovorievať - veľa tvoriť, málo troviť. Pravdepodobne bol telesne zdatný, nejazdil len na koni, ale počas štúdií v Maďarsku aj vesloval na lodi.

     Keď v roku 1851 zomrel Karol Štúr, brat Ľudovít sa presťahoval do Modry, aby sa postaral o jeho sedem detí. V mestečku pod Malými Karpatmi o päť rokov zomrel aj on. V októbri 1855 oslávil štyridsiatku, v decembri šiel na poľovačku. Pri preskakovaní potoka medzi Šenkvicami a Modrou sa nešťastne postrelil do ľavej nohy. Liečili ho, vraj mu chceli aj skrátiť nohu, ale nesúhlasil. Nakoniec zomrel 12. januára 1856 v modranskom dome mestského sudcu Jána Emresza v izbe na prízemí. Dnes je tam pamätná izba, múzeum, na námestí súsošie.

Pavol Ország Hviezdoslav

     Svoje básnické texty tvoril na gymnáziu v Miškolci po maďarsky a nemecky. Až ako študent kežmarského gymnázia začal tvoriť intenzívne slovenské básne. Spočiatku ich vydával pod pseudonymom Jozef Zbranský. V polovici 70. rokov sa rozhodol pre básnické meno Hviezdoslav a potom dôsledne používal len tento jednoslovný pseudonym. Nebolo to rozhodnutie náhodné. V podstate si iba naplnil sen z detstva, kedy ho fascinoval pohľad na nekonečné priestory nočnej oblohy, posiatej nespočetným množstvom hviezd a súhvezdí.

 

Božena Slánčiková Timrava

       Božena vo svojej próze zobrazovala život slovenskej dediny cez vnútorný svet – dušu ľudí, odhaľovala najmä záporné vlastnosti. Bola kritická aj ironická a nebála sa vysmievať dobe a spoločnosti. Pre opisovanie konkrétnych ľudí vo svojich dielach si užila množstvo konfliktov. Hoci na druhej strane ľuďom pomáhala, najviac času strávila vo svojom vlastnom svete. „Bola veľmi citlivá a jemná. Nevedela však nadväzovať kontakty s ľuďmi, radšej ich iba pozorovala a potom o nich písala.

Božena sa odmietala vydať z rozumu, verila v pravú lásku. „S mojou povahou sa ja neviem k nikomu tak blízko dostať, a tak možno potom ani k tomu, ku komu by som chcela...“ hovorievala.

Netúžila ani po deťoch. Navyše na Ábelovej, kde žila, bol taký krutý zvyk mať iba jedno dieťa, aby sa nemusel už aj tak malý majetok rozdeľovať medzi veľa rodinných príslušníkov. Ak žena otehotnela znovu, musela ísť na potrat. V tých časoch sa to však robilo podomácky, preto mnoho mladých žien umrelo. Aj preto, že nikdy nemala deti, ju ľudia ohovárali, že je stará dievka a iba provokuje. 

 

Jozef Gregor Tajovský

      Tajovský sa často dostával do konfliktov pre svoju tvrdohlavosť. Keď bol učiteľom, odmietal sa s deťmi v škole rozprávať po maďarsky, za čo ho inšpektori trestali. Neskôr bol bankárom v rumunskom Nadlaku a tam zasa mával problémy preto, že v rozpore s nariadeniami požičiaval peniaze aj chudobnejším ľuďom.

Práve kvôli tomu boli často zadlžení. Stále niekomu požičiavali, rozdávali. Keď si aj niečo zarobili, hneď všetko „rozpučili“. To Hanu Gregorovú trápilo, ale Tajovský nechcel meniť životný štýl.

„Peniaze chýbali aj preto, že veľa rozdali. Vo svojej bratislavskej vile bývali na prízemí a poschodie poskytovali zadarmo študentom. Dávali im jesť, peniaze, niekedy oblečenie. Ubytovali aj maliara Benku. Vtedy nik nevedel, aký bude slávny. Za bývanie, stravu, peniaze im zaplatil obrazmi. A vraj u nich štyri roky býval i Gustáv Husák, keď bol študentom. 

V bratislavskej vile mali Gregorovci aj bazén, no nepoužívali ho. V záhrade bolo množstvo ovocných stromov, úle, každé leto robili lekvár a Hana Gregorová každý deň piekla koláče.

...a mnoho ďalšieho sa dozviete na stránke www.osobnosti.sk